Gruzínsko, Svaneti - prechod Zagarským priesmykom

Autor: Jozef Antala | 30.9.2014 o 9:05 | (upravené 12.11.2014 o 23:31) Karma článku: 7,38 | Prečítané:  1985x

V noci sme sa vyspali výborne, len raz nás pobudila streľba. Nebolo sa však čoho báť, Svaneti už dávno (rozumej - 10 rokov) nie je tým obávaným útočiskom banditov a kriminálnikov. Do Mestie, srdca regiónu, vedie nová cesta a rýchlo tu rastú hotely, zjazdovky a ceny. My stanujeme kúsok za Ushguli, najvyššie položenou dedinou v Európe. Sem ešte nová cesta nevedie a dúfam, že tak skoro ani viesť nebude. Dedinka je zatiaľ turistická tak akurát. Je tu pár guesthousov, 2 krčmy, malé múzeum, viac ani netreba - väčšina turistov sem jazdí len na otočku z Mestie, pozrieť starobylé veže a pokochať sa výhľadom na hory.

Nemožno sa im čudovať. Ushguli leží neďaleko prameňa rieky Inguri a je z neho krásny výhľad na hlavný kaukazský masív vrátane Shkhary, najvyššej hory Gruzínska. Preto sa aj ja hneď po prebudení hrabem zo stanu skontrolovať okolie. Obloha čistá, hory vidno, všade kravy a psy - dokonalá idylka.

 

Po zbalení stanov sa vraciame do dediny - už nás tu pri krčme čakajú chlapíci s koňmi. Pol hodiny špekulujú, ako pripevniť naše bágle na nákladné kone, vidno, že to moc často nerobia. Asi po pol hodine sa im to konečne darí s pomocou improvizovaného systému povrázkov.

Do sedla sa štverám trocha nervózny, stále som nedostal z hlavy minuloročný otrasný zážitok v neďalekom Tusheti. Pomaly vyrážame na východ. Sprievodca nám kľudne stíha aj pešo, kone sú totiž dosť lenivé. Párkrát sa ich aj pokúšame rozklusať, no naše opatrné povely ignorujú a vlečú sa svojim tempom.

Kráčame nádherným údolím - vpravo pod nami tečie horská rieka, za ňou sa týči Svanetský masív oddeľujúci Horné Svaneti od Dolného. Naša cesta tieto dve oblasti spája, je ale v katastrofálnom stave a premávka je tu minimálna. Za celý deň nás minulo len pár džípov.

 

Najhoršie na celej ceste sú ovady. Sú veľké, štípu do krvi a je ich tu kvantum. S nemilosrdnou pravidelnosťou si vyberajú zrovna tú časť nohy tesne nad ponožkou, kam si poriadne nedočiahnem, akoby vedeli, že v konskom sedle si žiadne veľké akrobacie dovoliť nemôžem. Ani bežný, úsporný plieskanec na ne nezaberá, to sa len otrasú a odletia, musím ich seriózne fackovať.

Krátko po obede konečne dosahujeme Zagarský priesmyk. Guide s koňmi sa otáča do Ushguli, my hádžeme na chrbty batohy a pokračujeme pešo. Máme nádherný výhľad na hlavný kaukazský hrebeň, ktorý sa tu stáča na juh - dominujú mu 4-tisícovky Ailama a Tsurungali. Ako postupne klesáme do doliny, okolie cesty sa mení. Aj hore rástla dosť vysoká tráva, no dole už cesta vedie úplnou džungľou. Tej dominujú gigantické, až 4 metre vysoké boľševníky, ani zvyšné buriny sa ale nenechávajú zahanbiť.

Oproti nám kráča partia 3 chlapov s batohmi. Ako inak - Česi. Dávame sa do reči, pýtame sa, skade idú. Oni, že z Rače.
“Paráda, to my tam akurát ideme.”
Česi sa začínajú škeriť. “Opravdu? Tak to vám přejem hodne štěstí..”
Vyťahujem mapu. Česi začínajú farbisto popisovať predieranie sa zelenou džungľou či balansovanie na strmých útesoch a ja pri pohľade na tváre našich cítim, že prechod do Rače sa konať nebude. Cestička sa takmer nevyužíva a zarástla, to som vedel. Sám som si ale nedokázal predstaviť, ako veľmi tu dokážu veci “zarásť”.
Lúčia sa s nami so slovami: “Pokud na to máte čas, tak si to určitě skuste. Je to opravdová, romantická divočina, to se  jen tak nevidí”.

Ďalej pokračujeme trocha skleslo. Srdce by aj chcelo, rozum ale tvrdí opak. Máme so sebou holky a prechod, ktorý mal podľa info na nete trvať 2,5 dňa zabral skúseným českým turistom 4 dni. Nikto nechce presviedčať váhavých a potom ich mať na svedomí v prípade, že by sa niečo posralo. A aj moje nadšenie pre Raču dosť ochladlo. Mám rád aktívnu dovolenku, no nemusí nutne obnášať blúdenie v dvojmetrovej burine.

Popri ceste sa začínajú objavovať prvé domy, opustené a zarastené. Kráčame popri toku Koruldashi. Hoci rieka veselo zurčí, v skutočnosti je mŕtva. Sovieti pri jej prameňoch vybudovali závod na ťažbu a spracovanie arzénu a aj keď samotná fabrika je už dávno zavretá, hory nespracovaného odpadu, ktoré po nej ostali nenávratne znečistili spodné vody.

Oproti nám šlape párik cyklistov nasledovaný dvoma psami. Jeden z hafanov sa pri nás pristaví, oňuchá, zamyslí sa. Vôňa našej slaniny a nechuť trepať sa hore do priesmyku robia svoje a zrazu máme spoločníka.
To bolo naše prvé stretnutie s polodivými svanskými psami. Nemajú pána, nestrážia žiadne stáda. Sprevádzajú turistov, za trochu jedla plašia medvede a krotia svojich premotivovaných pastierskych súkmeňovcov. Hoci navonok vzbudzujú rešpekt, sú veľmi priateľské. Vernosť im ale nehovorí nič - majú vlastný rozum a tak náhle, ako sa k ľudom pridávajú dokážu aj zmiznúť.

Za riekou sa zjavuje hlúčik domov - dedinka Tsana. Česi spomínali, že jeden dom je tam ešte obývaný, tak neodoláme a ideme to omrknúť. Prejdeme cez mostík a ďalej až do stredu dediny, kde je malý rovný pľac, uprostred neho ohnisko a pri ohnisku babka. Volá sa Nino. Zvalíme sa na trávnik a zisťujeme, že ísť ďalej sa nám vlastne ani nechce. Pôvodne sme dnes chceli prejsť až do Zeskha, prechod do Rače sa ale nekoná, takže by to bolo zbytočné. A tu je tak krásne. Niekto sa vyzuje a je rozhodnuté. Už si vymeriavame miesto na stany, keď sa Nino ozve, že ak chceme, môžeme prespať v jednom z opustených domov. Paráda!
Náš dom je kus od hlavnej cesty. Prízemie má utopené v burine, my bývame na poschodí, kde je priestranná terasa, niekoľko zamknutých dverí a jedny odomknuté. Tie vedú do veľkej izby, nášho nocľažiska.

Cestou po vodu si všímam, že v dedinke žije viac ľudí, než sme si pôvodne mysleli. Je tu partia chlapov a manželský pár, ktorý prevádzkuje “hotel” v jednom z domov. Babka Nino tu má aj svojho dedka Vitalija a niekoľko vnúčat na prázdninách. Jedno z nich, asi 10-ročný chalan sa práve prediera burinou k rieke. Veselo mi máva jednou rukou, potom sa zaženie tou druhou a ja už len sledujem, ako veľké vrece odpadkov letí vzduchom a mizne v perejách. Úsmev mi tuhne, mám silné nutkanie chytiť chalana za golier a poslať rovno za tými smeťami. Samozrejme ale nespravím nič, oni sú tu doma.
Večeru si varíme na terase. Rozmýšľame, čo zajtra - ešte sa nám do civilizácie nechce, plánujeme výlet naľahko smerom na tú nešťastnú Raču. Vtom k nám prichádza jeden Svan a dáva nám fľašku čače, na privítanie.

To samozrejme nemôžme nechať len tak, berieme becherovku a ideme láskavosť oplatiť. Na trávniku, kde sme chceli pôvodne stanovať sa medzitým zišla celá dedina, jedia a pijú. Srdečne nás vítajú, hostia pivom, čačou, melónmi a ja sa cítim veľmi príjemne. Miestni vysvetľujú, ako sa u nich žije. Dedina nie je osídlená trvale, miestni majú domy pod horami a sem sa vracajú len na leto. Dedinu opustili po tragickej zime v 1986-om, keď napadlo vraj až 10 metrov snehu a následné lavíny poničili dediny v celom údolí. Niektorí tu trávia celé leto, iní sem jazdia len na pár dní na poľovačku - takých je pri ohni väčšina, na druhý deň sa vracajú do Tbilisi.
Keď sa mi už začína pliesť jazyk a naše holky majú prezreté fotky všetkých loveckých trofejí, Viktor vyťahuje píšťalku a začína tradičné kultúrne obohacovanie. Volíme silný začiatok, Tota Heľpa a Na Kráľovej holi. Gruzínci kontrujú svojimi piesňami. V porovnaní s našimi sú tichšie, clivejšie. Nemajú tak silnú nosnú melódiu, zato veľa nuáns a kudrliniek. Niektoré piesne spievajú Svani polyfónne, iné majú mužský a ženský part - vtedy spieva len “Don Vito” s Nino a ostatní úctivo mlčia.


My sa ale tiež nenechávame zahanbiť, alkohol robí svoje. Miestami falošne, no s o to väčším nadšením spievame pesničky, o ktorých som ani nevedel, že ich poznám. Žiaden región nezostáva ušetrený, berieme ich rad-radom - aj Macek idze do Mauacek, aj Janík še neše v tym poľu. Keď už fakt máme pocit, že sme vyčerpali úplne všetko, napadá nás veľký hit - Sedí bača pri ohníčku. Ten sa aj Gruzíncom veľmi páči, rehocú sa a spievajú s nami refrén… plem, plem, plem, plem.
Zrazu Svani zvážnejú, postavia sa, dajú ruky na srdcia a začnú spievať. Niekoľkokrát zachytíme slovo “Sakartvelo” - takže je to hymna. Na oplátku spievame tú našu, lúčime sa a odchádzame v ústrety spacákom a ťažkému ránu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?