Na skale a pod skalou - potulky po Náhornom Karabachu

Autor: Jozef Antala | 28.4.2016 o 8:49 | (upravené 28.4.2016 o 17:32) Karma článku: 5,83 | Prečítané:  1567x

August 2014, tretí deň v Náhornom Karabachu. Povolenie na návštevu Karvacharu sme nedostali, na hranici sa znova strieľa. Z rovnakého dôvodu si tiež odpúšťame návštevu ruín Agdamu a sadáme na maršrutku do Shushi.

Mesto Shushi leží na skalnej plošine neďaleko Stepanakertu. Nedá sa o ňom písať bez exkurzie do minulosti - či skôr do minulostí, pretože, ako je v Karabachu dobrým zvykom, každá zo znepriatelených strán má svoj výklad histórie. Podľa Arménov bolo Shushi už v stredoveku významnou pevnosťou, podľa Azerov ho postavil Panah-Ali chán v roku 1752 na zelenej lúke. Tak si vyberte. Nespochybniteľné však je, že v 19. storočí patrilo medzi najvýznamnejšie strediská južného Kaukazu. Po dlhú dobu bolo centrom azerskej kultúry v oblasti. Veľkú časť obyvateľstva však stále tvorili Arméni - tých ešte pribudlo, keď oblasť v 19. storočí dobylo Rusko a začali sa sem vracať ich súkmeňovci z Perzie.

Po októbrovej revolúcii sa ruské jednotky stiahli a na oblasť si začal robiť nárok novovzniknutý Azerbajdžan. Azerské jednotky potlačili arménsku revoltu a v máji 1920 behom niekoľkých dní všetkých Arménov v meste povraždili. Polovica 40-tisícového mesta ľahla popolom.

Shushi od masakru upadalo a do dejín sa znova zapísalo až počas vojny v 90.-tych rokoch,  keď sa stalo hlavným oporným bodom azerbajdžanskej armády v Karabachu. Tá odtiaľto ostreľovala raketami Stepanakert, pol roka trvajúcemu bombardovaniu padli za obeť tisíce ľudí. Situácia bola pre arménske velenie neudržateľná a preto sa rozhodli mesto prekvapivým útokom dobyť.

Nasledujúce udalosti pripomínajú až zázrak. Vo vojenskej teórii je všeobecne známe pravidlo 3:1 - útočník by mal mať trojnásobnú prevahu nad obrancom. V tomto prípade to však boli Arméni, ktorí útočili proti trojnásobne početnejším Azerom, navyše opevneným na ťažko dostupnom brale. Napriek tomu zvíťazili - azerbajdžanská armáda z mesta ustúpila, spolu s nimi ušli aj zostávajúci civilisti a do prázdnych domov sa nasťahovali arménski utečenci z Azerbajdžanu. Demografický profil mesta sa opäť otočil o 180 stupňov.

Autobus nás vykladá v hornej časti mesta, pri katedrále Ghazanchetsots. Počas masakru v roku 1920 bola vypálená, potom slúžila ako sklad, sýpka a nakoniec aj ako muničný sklad. Teraz je už ale krásne zrekonštruovaná a v meste plnom zničených budov pôsobí až nepatrične.

Vchádzame dnu. Práve tu prebiehajú krstiny - pred oltárom stojí kolíska, okolo rodina, pred nimi majestátne pôsobiaci kňaz a čosi deklamuje. Dojem kazí len chlapík, ktorý okolo nich tancuje so smartfónom a fotí, čo len vládze. Chvíľu posedíme a ideme ďalej.

Mesto pôsobí prázdnym dojmom, vidno, že kedysi tu žilo oveľa viac ľudí. Cestou nachádzame niekoľko zborených mešít. Jedna z nich je aj odomknutá, no z pôvodnej výzdoby sa nezachovalo nič. Prechádzame sa tiež po legendárnych hradbách, na ktorých si v minulosti vylámal zuby nejeden obyvateľ. Je ešte pred obedom, no slnko už solídne pečie a tak sa v malej reštaurácii nalievame kompótovou vodou (mimochodom, v Arménsku je veľmi populárna, čudujem sa, že ju ešte neobjavili naše hipsterské bary).

Prvý väčší zhluk ľudí nachádzame na námestí pri spodnej bráne - ako tu býva v takýchto mestách zvykom, čas si krátia ničnerobením. Muži nám núkajú odvoz do Stepanakertu, na tento deň ale máme ešte iné plány. Cez Karabach prechádza značená trasa, známa ako “Janapar trail”. Celý jej prechod je tak na dva týždne, ktoré nemáme, no našťastie práve pod Shushi leží jedna z jej najkrajších častí, Karkarský kaňon.

Značku nachádzame pomerne rýchlo, je ňou žltá ľudská sľapa v tvare Karabachu. Nápad pekný, taký “od stola” - pri pohľade na detailne maľované prstíky ľutujem miestnych značkárov.

Trasa spočiatku vedie príjemnými, kameňom vykladanými uličkami, potom sa vymotáme z mesta a po malom chodníčku sa spúšťame ku kaňonu. Vyzerá naozaj lákavo, oáza zelene v pomerne suchej krajine.

Hneď pod prvými stromami leží dedina Hunot. Kedysi mala strategický význam - tunajšie vodné mlyny zásobovali na skalách ležiace Shushi múkou. S úpadkom Shushi však klesal aj význam Hunotu a v kaňone zašitá dedinka, do ktorej nikdy neviedla poriadna cesta postupne prestala plniť svoj účel. Poslední obyvatelia ju opustili v 30-tych rokoch, do dnešných dní sa z nej zachovalo len niekoľko rozpadnutých obydlí a pekný kamenný most.

Cestička mieri hlbšie do kaňonu, chvíľami pri rieke, inokedy hlbšie v lese. Zhora to vyzeralo, že budeme mať celý kaňon len pre seba, no v skutočnosti je tu celkom živo. Pred teplom sem zo Stepanakertu utekajú partičky hlavne mladých Arménov, opekajú a kúpu sa v riečke. Ani my neodoláme - voda je síce riadne studená, no je krátko po poludní a slnko svieti rovno do kaňonu, takže sa to dá vydržať.

Kaňonom postupujeme pomaly, viac sa čľapkáme vo vode ako pochodujeme. Nakoniec sa však predsa len pred nami objaví machový vodopád Hovanots, ktorý všetci volajú “Zontik” (dáždnik). Neviem sa vynadívať, doteraz som nič podobné nevidel - voda tu steká po vypuklom, hustým machom obrastenom kameni a jaskyňu pod ním prekrýva závojom trblietavých kvapiek. Mach má neskutočne sýtu, až toxicky zelenú farbu.  

Kráčame ďalej. Údolie sa trocha rozširuje,ľudí sme nechali za sebou. Nad hlavami sa nám týči bralo, na ktorom leží Shushi. Nakoniec prichádzame do dedinky Karintak, v preklade “Pod skalou”. Ako asi každé miesto v Karabachu, aj jej príbeh je spätý s vojnou - je arménska, takže je jasné, že si kvôli svojej polohe pod útesom riadne “užila”. Do dejín Karabachu sa zapísala 26. januára 1992, päť mesiacov pred dobytím Shushi, keď sa ju pokúsil obsadiť početný oddiel azerských vojakov. Výpad pre nich skončil katastrofálne a boli donútení s ťažkými stratami ustúpiť, za víťazstvo ale svojimi životmi zaplatilo 22 dedinčanov. Ich mená dnes pripomína pamätná tabuľa v strede dediny.

Karintak inak  v letnom úpeku pôsobí ospalým dojmom - okrem kopy detí čvachtajúcich sa v rieke nikde ani živáčika. Chceli by sme si vybaviť odvoz do Shushi, nemáme sa ale koho popýtať. Tak pokračujeme po ceste, lemovanej zničenou vojenskou technikou a dúfame, že sa dáke auto ukáže.

Zbytočne - tých pár kilometrov k hlavnej ceste si musíme odšlapať. Tam sa nám už pomerne rýchlo podarí stopnúť zdieľaný taxík a vrátiť sa do Stepanakertu.

Večer ešte zbehneme do mäsiarstva, náš domáci Ashot nám potom na záhrade chystá hotovú hostinu - šašliky, zemiaky, zelenina, nakladaný baklažán. Reč nevyhnutne skĺzne k vojne. Ashot spomína, ako na mesto pršali Grady, na krutú zimu, no hlavne na svojho brata, veľkého siláka, “štanglistu”. Naposledy sa videli pred pádom Shushi - jeho brat sa zúčastnil rozhodujúceho útoku a pri dobýjaní skalných brál aj zahynul.

Zotmelo sa. Kamarát vyťahuje duduk a spustí ťahavú, clivú melódiu. Ashotova rodina sedí naokolo a počúva, pán domu si ľahol na neďaleký gauč a po každej pesničke nadšene tlieska.A ja dopíjam víno, hľadím na vysvietené mesto a veci, ktoré ma inak jedujú či trápia mi zrazu pripadajú strašne malicherné.

august 2014
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?