reklama

Gruzínsko - cesta do kraja bez ciest

Milujem rána pod Kazbegom. Doma s budíkom vždy bojujem, no tu už pri prvom zapípaní vyskakujem z postele a utekám k oknu. Máme šťastie, na oblohe ani mráčika. Dolina je ešte utopená v tieni, no kdesi za hradbou hôr už vyšlo slnko a zalieva vrchol hory svojimi lúčmi. Nezabudnuteľný pohľad - takto by som dokázal presedieť celý deň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
svitanie pod Kazbegom
svitanie pod Kazbegom 

Takýto luxus si ale dnes nemôžeme dovoliť. Balíme veci, lúčime sa s bábuškou a o siedmej už sadáme do dohodnutého auta. Opúšťame dedinu Stepanstsminda a po pár kilometroch odbáčame na východ do údolia Sno. Dolina je spočiatku široká, no rýchlo sa zužuje a za pár minút sa už trmácame po hrboľatej cestičke zarezanej vysoko v úbočí. Pod nami hučí rieka, ďalšie potoky sa valia strmým svahom protiľahlej hory. So šoférom sa rozprávame málo, hlavne o Corgoň lige - stávkuje, takže má lepší prehľad ako ja.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
obzretie za Kazbegom
obzretie za Kazbegom 

Po necelej hodine prichádzame do dediny Juta. Spoza kopcov vykúkajú skalnaté hroty masívu Chaukhi, dnes máme ale v pláne inú trasu. Aby som ale cteného čitateľa o nič neukrátil, pridám aspoň fotku z minulého roku, nech vie, ako to tam vyzerá.

masív Chaukhi
masív Chaukhi 

Vyrážame proti prúdu rieky na východ a ja dúfam, že dnešná trasa bude rovnako pekná a parťákov nebude mrzieť, že som ich odklonil od Chaukhi. Začiatok vyzerá nádejne - slnko svieti, voda zurčí, príroda hrá všetkými odtieňmi zelenej. Chodník je dokonca značený - celú oblasť si pred pár rokmi vzali do parády poľskí značkári.

po červenej
po červenej 
údolie Juty
údolie Juty 

V diaľke pred nami vidíme nejaké búdy, veľké stádo kráv a - neverím svojim očiam - toi-toiku. To sú gruzínski pastieri tak zhýčkaní, že keď na jar vyháňajú svoje stáda do hôr, nesú si tam s nimi aj mobilné záchody? Všetko sa vyjasňuje keď zo stanu vychádza vojak s kalachom, berie nám pasy a pol hodiny “papieruje”. Sme v pohraničnej zóne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi pol hodinu šľapeme hore údolím, keď tu cesta náhle končí a len šípka na kameni zlomyseľne ukazuje doľava, do rozvodnenej riečky. Čo tí Poliaci rozum potratili? Vody je tu tak do polky stehien, prúd je silný a dno plné veľkých špicatých kameňov. Chvíľu sa štveráme po svahu a konečne nachádzame miesto, “kde by to šlo”. Sme traja, takže úlohy pri prechode riečky máme striktne podelené - vždy jeden z nás brodí, druhý je pripravený ho ratovať a ten tretí to celé natáča a dúfa, že sa dačo prihodí.

Obrázok blogu
tadeto to nepôjde
tadeto to nepôjde 

Žiadne nedobrovoľné kúpanie sa ale nekoná, takže kráčame ďalej. Dolina pred nami končí skalným kotlom a značka nás vedie menším údolím na sever. Cesta začína viditeľne stúpať, konečne začína byť vidno tých 1400 metrov prevýšenia, ktoré dnes musíme prekonať. Keď okolo obeda začíname výstup do sedla Arkhoti, mám už celkom dosť. A ako to pri lezení do kopca býva, 3x sa teším, že sme už-už hore a 3x zisťujem, že je to ešte sakra ďaleko. O to väčšia je ale radosť, keď krátko po jednej konečne dosahujeme sedlo Arkhotistavi (3287 m).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
pohľad vzad
pohľad vzad 

Otvára sa nám pohľad na Arkhoti, jednu z najizolovanejších obývaných oblastí v Gruzínsku. Vidíme z neho ale len malú časť, keďže údolie sa o kus ďalej prudko lomí na sever. Niekde tam ležia dediny Chimgha, Amgha a Akhielli. Kvôli náročnému terénu k nim dodnes nevedie cesta - auto sa dostane najďalej do dediny Roshka a stade je to do Arkhoti ešte celý deň chôdze. Dediny sa preto vyľudňujú, celoročne v nich prežívajú len 4 rodiny.

pod sedlom
pod sedlom 
pohľad na druhú stranu
pohľad na druhú stranu 

V súčasnosti sa gruzínska vláda pokúša tento stav zmeniť - Arkhoti leží pri ruskej hranici a má tým pádom veľký strategický význam. Projekt na výstavbu 25km dlhej cesty je už schválený vládou a posvätený gruzínskym patriarchom, len peniaze zohnať a môže sa začať stavať. Takže tipujem, že skôr než za 5 rokov nezačnú. Každopádne ak chce niekto vidieť Arkhoti v jeho panenskej podobe, nemal by to príliš odkladať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Údolie Arkhoti je totiž jedno z najmagickejších miest, aké som v Gruzínsku videl. Z okolitých kopcov sa valia desiatky potôčikov a postupne sa zlievajú do rieky, ktorá si na dne údolia vymlela krásny skalnatý kaňon. Často kráčame po jeho okraji a pod nohami sa nám hučiac valia hektolitre vody. Celé údolie je veľmi členité, plné rôznych skalných útvarov, potokov a zelene. Ťažko sa to takto opisuje, nechám to radšej na fotky.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Neskoro popoludní prichádzame na miesto, kde sa chodník delí - na našu cestičku sa pripája ešte jedna, vedúca z Roshky. Najradšej by som pokračoval a videl z údolia čo najviac, no práve do Roshky plánujeme ďalší deň putovať a dnes už je dosť neskoro. Navyše hneď pri križovatke je skvelý, rovný flek, zhadzujeme teda batohy a chystáme tábor. Teda hlavne chalani - ja si robím ešte hodinovú prechádzku dole údolím, nič sa tam ale nechytá na miesta, ktoré sme už prešli. Stretávam akurát nemeckú rodinku, prvých turistov za celý deň.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vraciam sa do tábora. Už za šera chystáme “brkašu s párkom” a lezieme do stanov. Na údolie padla tma, vonku zavýja vietor. Mrzí ma, že už zajtra budeme spať v civilizácii, no to ešte netuším, ako veľmi sa mýlim.

Jozef Antala

Jozef Antala

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Píšem o tom, čo ma zaujme - asi ako každý. Takže hlavne príhody z ciest plus nejaká tá politikaMôj web o turistike na Kaukaze Zoznam autorových rubrík:  Jozef na cestáchPolitikaSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu