reklama

Čiatura - chátrajúci pomník industrializmu

Tlačím sa v maršrutke a sledujem “zábavný program” v telke o rozmeroch 15 x 20cm. Aj by som pozeral von oknom, no cez zapršané sklo nevidno nič. Inokedy by mi takéto počasie vadilo, no k miestu, na ktoré mierime, sa hodí dokonale.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Čiatura. Špinavé, strašidelné gruzínske mesto pretkané sieťou hrdzavých, polorozpadnutých lanoviek postavených ešte za Stalina. Pomník industrializmu. Aspoň tak sa píše v článku Amosa Chappla, ktorý pred pár rokmi mesto znova dostal na turistickú mapu. Dnes ho navštevujú hlavne cestovatelia túžiaci po “iných” zážitkoch. Posťažujú sa na chabo zaistené lanovky, no potom sa aj tak prevezú, len aby vedeli, aký je to pocit. Nesmie chýbať selfíčko zo “železnej rakvy” - to všetko za unavených pohľadov domácich, ktorí podobných ciest absolvovali na tisíce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď okolo desiatej doobeda vystupujeme na miestnej stanici, dážď už ustal. Spočiatku sme realitou trocha sklamaní - na fotky z netu sa to neponáša, v Kutaisi sme teda fotili aj hnusnejšie paneláky. Vydávame sa teda popri silne znečistenej rieke do centra. Asi po kilometri sa domy rozostupujú a my konečne vidíme to, kvôli čomu sme prišli.

Vitajte v Čiature
Vitajte v Čiature 
Mesto leží na brehoch rieky Kvirily
Mesto leží na brehoch rieky Kvirily 
Lanovky sú slúžia v MHD
Lanovky sú slúžia v MHD 


“Kým bol Stalin v Kutaisi, obrátili sa naňho baníci z neďalekej Čiatury. Toto banícke mesto leží uprostred zasnežených hôr, rozsiahle haldy banského odpadu ale premenili jeho okolie na mesačnú krajinu. Rástlo rýchlo - ťažilo sa tu 60% svetovej produkcie mangánu. 3700 špinavých baníkov tu pracovalo 18 hodín denne v dusivom prachu a za smiešnu mzdu. Keďže nemali kde spať a umyť sa, spali priamo dolu v baniach. Zvieratá si žili lepšie ako baníci v Čiature.  Počas revolúcie v roku 1905 Stalin mesto ovládol a spravil z neho jedinú skutočnú baštu boľševikov v Gruzínsku.”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Simon Montefiore, Mladý Stalin

Stalin na mesto, ktoré ho v mladosti podporilo, nezabudol ani po 2. svetovej. Krátko pred smrťou tu dal vybudovať rozsiahlu sieť lanoviek, aby sa robotníci mohli rýchlo presúvať z mesta do baní. Mesto malo byť “baníckym rajom”, postavili sa kúpele, investovalo sa do kultúry. Silno ho ale zasiahol rozpad Sovietskeho zväzu a následná deindustrializácia. Celý systém zo dňa na deň skolaboval. Ťažba bola obnovená až po privatizácii baní v roku 2006, dosahuje ale len zlomky predchádzajúcich objemov. A obyvatelia Čiatury spomínajú na zašlú slávu.

Pri pohľade na centrum hneď vidíme, načo tu bolo treba toľko lanoviek. Centrum mesta leží v kaňone, bane hore v kopcoch. A nielen bane. Zaujme nás impozantná budova, v útrobách ktorej končí jedna z lanových dráh. “Što eta za zdánie?”, zisťujeme u domácich. “Žiloj dom”, krčia ramenami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Panelák? A naozaj. Po príchode na stanicu lanovky sledujeme babky s nákupmi, ako nastupujú do kabínky, ktorá ich vyvezie hore na útes. Podozrievavo hľadíme na mechanizmus lanovky, nevyzerá zrovna spoľahlivo. Pochádza ešte z 50. rokov a zabezpečovacie prvky typické pre moderné lanovky by sme tu hľadali ťažko. Gruzínska vláda sa už dlhodobo háda s privatizérom baní o to, kto by mal lanovkový systém zrekonštruovať, nikomu sa ale do toho nechce.

Lanová dráha vedie priamo do paneláku
Lanová dráha vedie priamo do paneláku 
Pohľad zo stanice lanovky
Pohľad zo stanice lanovky 
Mechanizmus lanovky už niečo pamätá
Mechanizmus lanovky už niečo pamätá 

No, patrilo by sa aj povoziť. Vyberáme si kratšiu, no strmšiu trasu stúpajúcu na útes naľavo od nás. Tá v nás budí predsa len väčšiu dôveru, jej kabínka nie je ošarpaná ako tie ostatné, ale čerstvo natretá na modro. Pýtame sa na cenu, no operátor len mávne rukou a posiela nás ďalej. Dvere sa zatvárajú a kabínka sa so strašidelným škrípaním dáva do pohybu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odhliadnuc však od tých zvukov, iné výhrady voči jazde nemáme. Už za pár minút stojíme na útese nad mestom a užívame si krásny výhľad. Inak tu nič moc nie je - pár opustených domov, kopa bordelu a strážený vchod do akéhosi areálu. Spúšťame sa teda naspäť do mesta a hľadáme, čo je tu ešte zaujímavé.

Čiatura zhora
Čiatura zhora 
Operátor lanovky
Operátor lanovky 
Horná stanica
Horná stanica 

Na jednom z námestí je akási veľká budova, ideme teda dnu. Divadlo. Nikde živej duše, no všetko je poodomykané. Vo vstupnej hale nás zaujme informačná tabuľa - fotky sú staré desiatky rokov. Zo súčasnosti nič, až na vystúpenie detského súboru. Prechádzame ďalšími dverami a ocitáme sa vo vysvietenej hlavnej sále. Bohate zdobené balkóny, javisko - vôbec nie zlé na také mestečko! Potom ešte lezieme na prvé poschodie a po chvíli tápania v tme nachádzame vstup na balkón. Zvláštne miesto.

Budova divadla
Budova divadla 
Hlavná sála
Hlavná sála 

Posledné miesto, ktoré si chceme v Čiature pozrieť je pioniersky palác. Pýtame sa miestnych na cestu, ukazujú na kopec na opačnej strane rieky. Lanovka, ktorá tam viedla už nepremáva, budeme musieť ísť autobusom. Tak teda ideme. Bus sa celú večnosť štverá do kopca po kľukatých cestičkách, zlatá lanovka. Cestou niekoľkokrát stojíme, vodič si raz musí nakúpiť, potom zasa nabrať vodu do bandasky. Konečne nám zastavuje pri opustenej stanici lanovky a ukazuje, že ďalej už musíme pešo.

K pionierskemu palácu to už nie je ďaleko. Budova je v dezolátnom stave, podlahy na viacerých miestach preborené. Nejaký čas skúmame ruiny, potom sa prechádzame po okolí.

Schátralá stanica lanovky
Schátralá stanica lanovky 
Čiatura z druhej strany
Čiatura z druhej strany 
Pioniersky palác
Pioniersky palác 
Obrázok blogu
V pionierskom paláci
V pionierskom paláci 
Panelák v Čiature
Panelák v Čiature 

Dolu kráčame pešo, mesto máme ako na dlani. Cestou rozmýšľam, aký veľký potenciál táto oblasť má a ako málo sa využíva. Turisti prichádzajúci do mesta sú často stratení, nemajú kde získať informácie či zajednať si prehliadku. A pritom práve v Čiature by som kľudne zaplatil sprievodcovi, ktorý by ma povozil po najzaujímavejších miestach, výhľadoch či vybavil vstup do chátrajúcich tovární či banských areálov. Nedá sa. Z domácich cítiť letargiu a odovzdanosť, pocit, že lepšie už bolo. Akoby si neuvedomovali, na akom zlatom vajci sedia. Hoci miest, kde sa snúbi prekrásna príroda s brutalistickou architektúrou zasa až tak veľa na svete nie je.

MInulý mesiac som inak zistil, že najkrajšiu sústavu lanoviek sme ani nenašli - ležia niekoľko kilometrov za mestom, pri vstupe do baní. No, nevedeli sme….

Lanovka pri baniach, tu sme neboli
Lanovka pri baniach, tu sme neboli (zdroj: Amos Chapple)

Po návrate do centra si zjednávame taxík k pilieru Katskhi, ďalšiemu zaujímavému miestu kúsok pred Čiaturou. Jedná sa o 40 metrov vysoký vápencový pilier, ktorý už vyše 20 rokov slúži ako útočisko Maxima Quavtaradzeho, možno posledného stylitu na svete.

Kto sú to styliti? Ich názov pochádza z gréckeho slova “stylos” - stĺp. V stredoveku tak začali označoval kresťanských askétov, ktorí žili na stĺpoch, aby unikli ľudským hriechom a mohli sa nerušene venovať rozjímaniu. Tradícia, ktorú založil začiatkom 5. storočia byzantský pustovník Simeon Stylita sa rýchlo rozšírila aj do Gruzínska, kde vládli pre tento druh sebakázne veľmi vhodné prírodné podmienky. Upustilo sa od nej až v 15. storočí, keď Gruzínsko ovládla Osmanská ríša, ktorej vládcovia nemali pre podobné aktivity pochopenie. Pilier na niekoľko storočí osirel až do roku 1993, keď sa sem nasťahoval mních Maxim.

Obrázok blogu
Pilier Katskhi
Pilier Katskhi 

Taxík nás vysádza pri odbočke z hlavnej cesty, budeme musieť ešte 20-30 minút šlapať. Nevadí - cestička sa kľukatí a ponúka stále nové výhľady na stĺp. Vyzerá presne ako na fotkách, teda dobre - malý domček na vrchu naozaj evokuje samotu a opustenosť. Keď však prídeme bližšie, o nejakej samote sa hovoriť nedá. Okolo stĺpa v posledných rokoch vyrástla náboženská komunita, do toho sa primiešal akýsi zájazd - no proste, je tu naozaj rušno. Hore prirodzene nemôže vyliezť len tak hocikto - poprelo by to celý princíp Maximovho pustovníčenia. Výstup po hrdzavom rebríku navyše trvá dobrých 15 minút, keby sa tam štveral hocikto, rýchlo by sa ucpal.

Prechádzame sa teda pod stĺpom a vyvraciame hlavy dohora. Pridal sa k nám ale aj akýsi miestny blázon, takže sa tu dlho nezdržiavame a vydávame sa na spiatočnú cestu. Je už neskoré poobedie a my musíme ešte ten deň nejak dostopovať do Kutaisi...

Jozef Antala

Jozef Antala

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Píšem o tom, čo ma zaujme - asi ako každý. Takže hlavne príhody z ciest plus nejaká tá politikaMôj web o turistike na Kaukaze Zoznam autorových rubrík:  Jozef na cestáchPolitikaSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu