Rišo stoná. Obviazali sme mu zranenú ruku aj nohu, no nemáme dosť materiálu na jeho chrbát, ktorý si to odniesol najviac. Kôň ho vliekol po ceste vyše 50 metrov bez akejkoľvek ochrany. Následkom toho Rišov chrbát vyzerá, ako keby ho niekto poriadne prebehol strúhadlom na zemiaky (to, ako k celej situácii došlo je popísané v prvej časti blogu).
Filip v telefóne loví číslo vodiča, ktorý nás o deň skôr do Tusheti priviezol. Levan sa už stihol vrátiť do podhoria, no sľubuje, že nám tam niekoho pošle.
“Rišo, vydrž. Džíp tu bude o pol hodinu. Berieme ťa do nemocnice.”
“Super", mrmle náš pacient. “Mohli by ste ale zatiaľ pohľadať moju botu? Úplne nová. Dakam odletela.”
A naozaj. Na Rišove šťastie sa mu noha nakoniec z uväznenej topánky vyšmykla, čo jeho nedobrovoľnú jazdu ukončilo . Čo je ale horšie, topánku to následke vymrštilo opačným smerom. Ku rieke. Nechce sa nám veriť že by dokázala doletieť až do vody, no po hodnej chvíli neúspešného hľadania to musíme zobrať ako fakt.
A týmto náš zoznam škôd len začína.Počas prvotného chaosu vypadla z Kikinho rusksaku plynová bomba a jeden z koní ju iniciatívne odkopol rovno do rieky. Rišova kamera tiež skončila na zemi - priečinok na batériu je otvorený, pamäťová karta chýba. Ani tú nevieme nájsť. Takže namiesto fotiek bude Rišo ukazovať návštevám len svoj zjazvený chrbát.
Medzitým sa vracia Vakho - skoro sme si ani nevšimli, keď odcválal preč krátko po nehode. Z jeho gestikulácie sa dá vyrozumieť, že tiež zavolal džíp. Inak nemá čo na robote a tak sa pridáva do pátrania po stratenej topánke. Vyzerá trocha stratene - nemá sa s nami ako dohovoriť a všetko ohľadom Riša riešime my. Volám si ho nabok a dávam mu väčšinu sumy, ktorú sme si dohodli za dnešný výlet. Vtedy ho počujem prehovoriť, prvýkrát za celý deň.
“Sorry”.
Krčím ramenami.“Stane sa.”
Spoza zákruty vychádza džíp, za volantom sedí mladý, priateľsky vyzerajúci chlapík. Ukladáme Miša na stredný rad sedadiel a priestor na nohy vypĺňame ruksakmi, aby nemal kam padnúť. Náš cieľ - nemocnica v Telavi, 60 kilometrov ďaleko. Ako však vieme z predošlého dňa, tu to znamená dobrých 5 hodín jazdy.
Počas jazdy sedím úplne vzadu a dávam pozor na Riša. Je trocha oťapený, pri nehode schytal aj pár rán do hlavy - dúfame, že je to len otras mozgu. Stále naňho hovoríme, pretože sa bojíme nechať ho zaspať - nie že by to bolo jednoduché na tak hrboľatej ceste.
Po pár hodinách náš džíp prekonáva priesmyk Abano takmer 3 kilometre nad morom. Ešte včera sme sa tu kochali výhľadmi.
“Neskutočné”, povedal vtedy Rišo. “Aj keby som sa musel hneď zajtra vrátiť domov, aj tak by tento výlet za to stál.” Osud má občas zvláštny zmysel pre humor.
Jazda inak ubieha celkom rýchlo a o ďalšiu hodinu sa dostávame na asfaltovú cestu. Náš vodič tu riadne dupne na plyn, akoby do nemocnice neviezol neznámeho turistu, ale vlastnú manželku tesne pred pôrodom. Džíp stále zrýchľuje a po presvišťaní prvou dedinou sa už bojím viac o seba než o pacienta. Nakoniec musí samotný Rišo presviedčať vodiča, že už sa naozaj cíti lepšie a netreba sa až tak ponáhľať. Málo platné - vodič sa chce ešte dnes vrátiť rovnakou cestou domov.
Do Telavi prichádzame za súmraku. Mierime priamo do nemocnice, no centrum mesta je uzavrené kvôli pivnému festivalu a tak musíme čakať v zápche. Keď konečne zastavujeme pred nemocnicou, je už skoro tma.
Čakáreň na pohotovosti je poloplná. Jeden chlapík si drží krvavý nos, iný ranu na rebrách ktorá nám trocha pripomína bodnutie nožom - zdá sa, že pivný festival si už začal vyberať svoju daň. Alebo sme proste len príliš vystresovaní. Máme obavy, že bude treba čakať večnosť, no len čo sestrička počuje, čo sa stalo, odniekiaľ sa zjavuje pojazdný vozík. Nakladáme naň Riša a mierime do útrob nemocnice.
Križujeme cez niekoľko miestností, ktoré pripomínajú stavenisko a naša cesta končí v malej útulnej ordinácii, ktorej šéfuje starší doktor. Najprv Riša prehmatáva - žiadna kosť nie je naštiepená ani zlomená. Potom zašíva tržné rany. A potom prichádza na rad najhoršia časť - všetky rany treba očistiť od špiny a dezinfikovať. Celkom zaberačka, keďže Rišo je v tomto momente viac čierny než biely.
O 30 minút neskôr je fľaška s dezinfekciou prázdna, pod vozíkom sa vŕši kopa špinavých tampónov a doktor si úľubne prezerá svoje dielo. Rišo je zafačovaný. A naozaj dôkladne - už len jeden fáč cez hlavu a kľudne by mohol účinkovať v dákom nízkorozpočtovom horore. Dostáva recept na tetanovku a antibiotiká a môže ísť. Ďalšia kontrola je za dva dni.
Aby sme ordináciu úplne neucpali, počas ošetrenia v nej ostávajú len baby ako psychická podpora. Ja s Filipom vyplácame vodiča. Zapisujeme si tiež jeho telefón a špzetku, aby sme mali aspoň nejaký dôkaz pre poisťovňu. Potom v príručke nachádzame solídne vyzerajúci guesthouse. Majú síce plno, no majiteľ sľubuje, že nám niečo nájde.
Z toho “niečoho” sa vykľula spálňa jeho susedy. Je tu len jedna manželská posteľ, tak v nej končí Rišo s Kikou a my ostatní si rozkladáme karimatky na podlahe.
Myslel som, že zaspím okamžite, pretože som fakt unavený. Nie je to však vôbec jednoduché, v hlave mi stále víri obraz Riša vlečeného za koňom. Celý deň bol strašne hektický a až teraz mám čas spomaliť a rozobrať si, čo sa vlastne stalo. V konečnom dôsledku sme vlastne mali ohromné šťastie..
Ráno si Rišo kupuje letenku domov s najskorším možným odletom. Potom si ideme prezrieť mesto. Telavi je administratívnym centrom vínom preslávenej oblasti Kacheti, no väčšina turistov končí v neďalekom Sighnaghi, ktoré je ešte o chlp krajšie. Aj tu je ale čo vidieť - sú tu pekné drevené domy, staré kostoly, jeden 1000-ročný platan a námestie posiate veľkými železnými slimákmi.
Rišo sa po celý čas šuchce s nami. Takže sa necítime ako turisti, ale skôr ako nejaká pomaly sa pohybujúca “atrakcia”.
Tu musím Riša pochváliť za to, ako celú situáciu zvládol. Hoci celá jeho dovolenka by sa dala najľahšie zhrnúť slovami “krátka, drahá a bolestivá”, ani raz som ho nepočul sťažovať sa a nariekať. Celú situáciu bral úplne normálne, ako bežnú vec. A ani sa nejedoval, hoci sme si z jeho “dvojručnej viazanosti” často robili srandu.
Další deň - späť do nemocnice vymeniť obväzy. Z celej návštevy si pamätám len jednu scénu. Rišo sedí na vozíku. Za ním stojí sestra, navlhčuje jeho obväzy dákou oranžovou vodičkou a snaží sa ich odmotať. A rovno pred nimi sedí doktor, rozvalený v plastovej stoličke, sleduje celú procedúru a fajčí popri tom cigaretu. Takto to prebiehalo nejakú dobu kým sestra nepríde k miestu kde sú obväzy pevne prilepené na kožu. Skúša raz, druhý krát, bez úspechu. Doktor vzdychne, odloží cigaretu a prejde poza Riša. Pozrie na problematické miesto, chytí obväz..
“Rišo, priprav sa. Tuším to chce..”
“Čo? Auvajs!”
Na Rišovom chrbte sa zjavuje pásik červenej kože, no obväz je voľný a celý proces môže pokračovať. Spokojný doktor sa vracia na stoličku.
Z nemocnice ideme rovno na stanicu. Tu si dohadujeme taxi a krátko poobede sme už v Tbilisi. Po expresnom ubytovaní sa ideme na prehliadku mesta. Rišo letí za 12 hodín a tak chceme, aby videl aspoň niečo. Vezieme sa lanovkou na kopec nad mestom, prezeráme si sochu “Matky Gruzínska” a pevnosť Narikala. Potom sa trocha špacírujeme po centre, Filip s holkami ide ešte na jedno večerné pivo. Ja a Rišo máme skorú večierku - jeho v noci čaká let a mne pripadla úloha pomôcť mu s batohom.
Budík zvoní okolo druhej v noci. Domáci nás vezie na letisko, vybavujeme batožinu. Rišo potom ide na terminál a ja sa vraciam na byt užiť si ešte niekoľko hodín spánku. Ráno sa ide znova do hôr..
Záverom: Do Tusheti sme sa za pár dní vrátili, aby sme dokončili trek do Shatili (tentokrát už bez koní a bez slaniny). Hneď prvý deň sme sa utáborili pod Dartlom a pokúsili sa ešte raz nájsť Rišovu stratenú topánku. Neúspešne, rieka Alazani ju už dávno musela odniesť ďaleko do Dagestanu či Kaspického mora. Nehľadali sme ale úplne zbytočne, našli sme aspoň stratenú pamäťovú kartu. Fungovala. A tiež nás tu pozvali na pravú gruzínsku supru ... ale o tom zas niekedy inokedy :)
