NAJHORŠIA REŠTAURÁCIA (Nikala restaurant, Mestia)
Júl 2014. S partiou sme skončili v Mestii a jeden večer sme si povedali, že sa najeme vonku. Vybrali sme sa pešo smerom do centra, rozhodnutí vliezt do prvej reštaurácie, na ktorú narazíme.
Takmer okamžite sme zbadali do tmy svietiaci nápis "Nikala restaurant". Vnútri bolo až na čašníka prázdno, no vyzeralo to tam celkom útulne a tak sme si povedali, že tomu dáme šancu. Otvorili sme dvere: "Gamardžobat!"
No, ako to popísať... bol som už v mnohých reštauráciach, kde sa obsluha zrovna nevyznamenala. Ale tá zmes čistej hrôzy a znechutenia, ktorá sa rozliala po čašníkovej tvári v momente, ako nás zbadal, to bolo fakt niečo. Hodil jedálne lístky na stôl a nervózne stepoval naokolo, kým sme si nevybrali. Potom zmizol do kuchyne a ďalších 20 minút sme počúvali len rachot riadu a jeho najedované blblanie.
Ani to dlho netrvalo a jedlo nám pristálo na stole. Čašník potom zapol telku (zrovna išiel futbal) a posadil sa do protiľahlého rohu, skade nás ostentatívne ignoroval. Zabudol nám síce doniesť jedno kubdari, no už sme nemali to srdce poslať ho znova do kuchyne (či skôr odvahu zjesť to, čo by nám doniesol) a tak sme sa podelili s tým, čo sme mali.
Dojedli sme - nikto tu nemal chuť ostávať. Boli sme šiesti, mali sme hlavné chody, dáke šaláty, pivá, podľa jedálneho lístka to vychádzalo na vyše 60 lari. Skúsili sme upútať pozornosť čašníka, kývnuť naňho - žiadna reakcia, oči prilepené k obrazovke.
"Prepáčte, mohli by sme...."
"Sórak!", vyštekol chlapík bez toho, aby na nás pozrel. Tak sme mu nechali tých štyridsať lari na stole a odišli.
NAJHORŠIE MÚZEUM (Zaurovo domáce múzeum, Ušguli)
August 2015. Do Svaneti sme dorazili pešo a plánovali ešte čo-to pochodiť, no pokazilo sa nám počasie. Tak sme si povedali, že to dáme "na masňákov" a spravíme si len tak na otočku výlet taxíkom do Ušguli.
Keď nás krátko pred obedom minivan vysádza pri moste, slabo poprchá a mraky sa prevaľujú tak nízko, že sa derú bruchá o strechy kamenných veží, ktorými je Ušguli preslávené. Špacírujeme sa po dedine. Ulice sú ešte bahnistejšie než zvyčajne a - až na pár kôz a kráv - úplne bez života. Nemôžeme sa ale sťažovať - dedina v tomto opare nadobúda tajomnú, mystickú atmosféru. Už len čakáme, kedy sa z veží vyvalí zástup špinavých, bradatých chlapov, Kiku unesie a vydá proti jej vôli a nás zastrelí alebo opije.
Zo zasnenia nás vytrháva nápis "MÚZEUM" v latinke, vystavený v okne jedného z domov. Čo to je? Dom samotný vyzerá obyčajne, v ničom sa neponáša na usadlosť klanu Margiani, ktorú sme navštívili v Mestii. Ani v sprievodcoch sa o môzeu nepíše. Ale tak keď sme už tu... než sa stihneme rozhodnúť, vo dverách sa zjaví postaršia žena v malým chlapcom, usmieva sa a máva na nás: "Zajdite, zajdite!". Tak ideme. V tichosti nás vedie do druhé poschodie, do malej izbičky.
Tá je slušne zaprataná - rôzne veci na stole, kopa kníh, fotky na stene, vypchatá koza. Žena začína výklad po rusky, ukazujúc pritom na jednotlivé predmety.
"Éta nož. Éta razčeska".
Len k pár veciam dodá niečo navyše: "Éta kolibeľ. V nej spala maja mama".
Nie je na tom čomu nerozumieť, no aj tak z času na čas jej syn preloží niečo do angličtiny. Celé je to ale veľmi divné, žena len ukazuje na veci a hovorí nám, čo už vidíme.
"Éta meľnica. Éta stroiteľnyj raztvor".
Vyzerá pritom absolútne znudene. Hovorí monotónne a rýchlo, ako robot, ktorý to chce mať čím skôr za sebou. Nepomáha ani to, že veci, ktoré ukazuje nie sú ničím zaujímavé, na povale u babky by som našiel onakvejšie exponáty.
"Éta televizor".
Otáčame hlavy a zo slušnosti obdivujeme v rohu stojacu bedňu. Keď konečne skončí, nie som si istý, komu viac odľahlo. Cestou von ešte stretáme staršieho Svana sediaceho pri stole. Chvíľku kecáme, spomína dákach československých horolezcov, ktorí uňho boli pred 40 rokmi, potom hrá dáku svanskú pieseň na harmonike. Toto je príjemnejšie, no aj tak zvláštne - pretože je zrejmé, že to, čo sa tu deje rozhodne nie je bezprostredné. Konečne sa lúčime a mierime k východu.
Teraz nastáva zapeklitá časť. Je zjavné, že zadarmo to nebude, no ako na to? Spomínam si na chudobných, no hrdých a veľmi pohostinných megrelských pastierov ktorí pred pár dňami rezolútne odmietli akékoľvek peniaze a až naveľa prijali daké čokolády pre svoje deti. Ako zaplatiť v tomto prípade a tak, aby nikto nestratil tvár? Chystám si kratučkú reč - "váš syn je veľmi šikovný, môžme mu nechať 10 lari za výpomoc?" a otáčam sa k žene. Tá je ale rýchlejšia a skamennou tvárou zahlási: "5 lari na osobu, 25 dohromady".
No čo budem hovoriť - zaplatili sme. Aj keď sme sa potom cítili jak debili - nie kvôli peniazom, ale kvôli tomu, ako to celé prebehlo.
NAJHORŠÍ ŠOFÉR (Erosi, trasa Mestia - Zugdidi)
Deň po našej návšteve "najhoršieho múzea" sme sa potrebovali vrátiť z Mestie do Zugdidi. Na stanici nás odchytil predavač lístkov a našiel nám posledné miesta v takmer plnom minivane. Paráda, môže sa ísť.
Zrazu zvonka počuť hlasy. Stojí tam pomenší chlapík z červenkastou tvárou a takmer bielymi vlasmi (u Svanov celkom nezvyklá kombinácia), rozhadzuje rukami a hučí do predavača lístkov, ktorý mu ale neostáva nič dlžen. Zjavne má šoférovať našu maršrutku, no z nejakého dôvodu nechce. Po krátkej, ale veľmi intenzívnej výmene to vodič vzdáva. Naskakuje dnu, zapleskne dvere a dupe na plyn.
Veľmi rýchlo sme oľutovali, že sa predsa len nechal ukecať. Svani ani za bežných okolností nie sú zrovna ohľaduplní šoféri a tento bol najedovaný tak, že mu až išla para z uší. Túto cestu som išiel tak 10-krát, dvakrát pasažieri zvracali no nikdy to bolo tak zlé ako v ten deň. Šoféroval extrémne rýchlo a pred zatáčkami vôbec nespomaľoval, takže nás vynášalo až na krajnicu v protismere (asi netreba dodávať, že cesta je vysekaná v svahu a lemuje ju strmý zráz).
Jemu to ale bolo jedno - možno preto, lebo v kuse komusi telefonoval. A aj keď konečne telefón odložil a začal venovať aspoň trochu pozornosti ceste, nikdy to dlho netrvalo, lebo čoskoro niekto zavolal jemu - v ten deň musel volať s každým v Svaneti aspoň dvakrát. Vždy nám zatrnulo, keď sa ozvalo jeho veselé, uletené zvolenie - predznamenávalo totiž ďalšie zúrivé tirády v svančine, pripomínajúce archívne prejavy jedného fúzkatého Rakúšana a ešte riskantnejšie šoférovanie.
Pripadalo nám to ako večnosť, no konečne sme zastavili pri reštaurácii v Khaiši. Stáli tu aj iné minivany - dva z nich na nás čakali lebo Eros do nich hneď presunul časť našich spolupasažierov. Ešte trocha pobehovania, pár telefonátov a vybavil miesto každému z nášho auta.
Spokojný si objednal chačapuri a sadol na terasu. Keďže náš nový šofér sa nijak neponáhľal, prisadli sme si. Eros sa už trochu ukľudnil. Po krátkej debate o banalitách sme sa museli spýtať
"Čo sa stalo? Vyzerali ste dosť nahnevaný."
"Z mojich pastvín nad Čuberi niekto ukradol dva voly. Potrebujem to riešiť, no zároveň som mal povinnosti ako vodič a nemal ma kto zastúpiť."
"Myslíte, že ich získate spät?"
"Už sa zistilo, kto je za tým. Upovedomili sme starešinov jeho dediny, poslali mu správu, aby vrátil, čo ukradol."
"A ak to nespraví?"
Eros si len prebehol prstom po krku: "Potom si to s ním vybavíme po našom."
Nikdy som nezistil, ako to s tými volmi skončilo no počas nasledujúcich rokov som Erosa videl ešte párkrát na stanici. Takže buď ich dostal späť bez toho, aby musel použiť "svanský spôsob" alebo po sebe len dobre zamietol stopy :)
Čestná zmienka #1
Chlapík čo nás pred tromi rokmi viezol zo Zugdidi do Kutaisi. Chudý, plešatý, vyzeral ako recidivista. A rozhodne tak jazdil, jeho predbiehacie manévre na frekventovanej dvojprúdovke nás držali v napätí počas celej jazdy. Dali sme mu prezývku Samaľot a nielen kvôli rýchlej jazde. Chlapík mal starú maršrutku s veľmi hlasným motorom - keď šlapol na plyn, hučala (a triasla sa) ako lietadlo pri štarte.
Šťastne sme dorazili do cieľa a ja som prisahal, že do auta k nemu už nesadnem. Problém je ale v tom, že nemám dobrú pamäť na tváre. Takže o rok neskôr som uňho skončil zas - a uvedomil som si to až v momente, keď šliapol na plyn a ja som začul TEN zvuk.
Čestná zmienka #2
Náš taxikár v Kutaisi, s ktorým sme o.i. predbehli blikajúcu, húkajúcu sanitku
Čestná zmienka #3
Abcházsky vodič, ktorý nás v lete 2013 viezol "turističeskuju ekskurziju" k jazeru Ritsa. Tieto jednodňové výlety tvoria základ abcházskeho turizmu a sú cielené na ruských turistov. Ako západniar som dostal pochybné privilégium sedieť vpredu, medzi vodičom a sprievodkyňou a mohol zblízka sledovať jeho netradičný štýl šoférovania.
Napríklad, človek by čakal, že keď sa maršrutka rúti stovkou a len tesne míňa kravy ležiace na okraji cesty, tak vodič bude mať aspoň jednu ruku na volante. Ale nie, on sa musel venovať dôležitejším veciam - bolo si treba napríklad x-tý krát poštelovať okuliare či ponakrúcať chlpy na hrudi.
NAJHORŠIE UBYTOVANIE ("U Arsena", Stepantsminda)
Pred pár rokmi sme po treku skončili v Stepantsminde. Môj obľúbený "gesthaus" bol plný a rezervačné portály ešte neboli tak rozšírené a tak sme sa spýtali na odporúčanie svojho taxikára. Zaviezol nás k svojho kamarátovi, ktorý mal obrovský dom - polovicu používal on, zvyšné tri izby prenajímal. Pani, ktorá to tam mala na starosti bola milá, dom bol hneď v centre a cena veľmi priaznivá, tak sme si povedali, že to berieme.
Za pár hodín sa ukázal aj samotný majiteľ Arsen - mohutný, ťarbavo pôsobiaci päťdesiatnik. Bývalý vojak, ktorý sa po odchode na dôchodok nasťahoval do domu po rodičoch a začal ho prenajímať (a dokonca najal jednu pani na jeho prevádzku). Hneď si vypýtal peniaze za tri noci dopredu - ako sme čoskoro zistili, platiť mu dopredu nebol dobrý nápad.
Prečo? Toto nebol jeden z tých laxných, pohodových domácich, ale priam presný opak. Možno to bolo jeho povolaním, no cítili sme sa ako na vojenskej inšpekcii vždy, keď snoril okolo.
"Jozef? Jozef!" (zháňal sa vždy po mne, keďže ako jediný v našej skupinke som hovoril po rusky)
"Áno?"
Potom spustil priateľským, úprimne ustaraným hlasom: "Jozef, máme problém. Na gauči v obývačke sú pohádzané šaty. Nemali by tam byť, čo keď príde niekto ďalší. Mohol by si požiadať svojich priateľov, aby si ich upratali?"
Samozrejme, mohol som, bola to len drobnosť. No vyššie popísaný scenár sa odohrával asi v polhodinových intervaloch a ja som sa cítil ako idiot, keď som furt chodil za kamošmi nech spravia toto alebo hento (tým skôr, že okrem nás v tom "gesthause" nikto iný nebol). Topánky vo vstupnej hale nie sú upratané. Naše opraté veci zaberajú priveľa miesta na prádelnej šnúre. Jediná holka v našej skupine je sama v izbe s troma posteľami. Mohla by sa presťahovať na posteľ v obývačke, aby sa tá izba dala prenajať ako celok?
Na druhý deň sme vyrazili skoro ráno, no keď sme sa vrátili z túry, Arsen ma zavolal do kuchyne.
"Jozef? Všimol som si, že ste ráno použili sporák."
"Hej, varili sme si vodu na čaj."
"Keď som určoval cenu, nezahrnul som do toho aj používanie kuchyne. Plyn stojí peniaze. Keďže ho využívate, musím vám zaúčtovať ešte 5 lari na osobu za noc."
OK, čo je moc, to je moc. Čert ber hrdosť, ale tu už ide o peniaza.
"Toto ste ale nespomenuli pri dojednávaní ceny. Ak na tom ale trváte, tak tú prvú noc zaplatíme aj s bonusom za plyn. Okamžite sa potom ale zbalíme a odchádzame inam, takže chceme vrátiť peniaze za zvyšné dve noci."
"To by som bol ale v strate!" Čakal som, že ostanete tri noci a dal vedieť svojim kontaktom, že mám plno. Takto narýchlo už nikoho nezoženiem.
"A to zas ako? Včera ste našu kamarátku presťahovali do obývačky aby ste jej izbu mohli prenajať. A stále je prázdna."
Arsen za zamračil, no nakoniec to vzdal - akurát nám požiadal, aby sme už viac plynu nemíňali. Celé to bolo také trápne, ešte aj pani, ktorá to tam mala na starosti to dosť mrzelo a ospravedlnila sa nám, keď mala istotu že ju Arsen nepočuje. Bola fakt milá. Za hodinu nám búchala na dvere: "Arsen odcestoval do Tbilisi, dala som variť vajíčka!" A po zvyšok nášho pobytu sa nás vypytovala či si nechceme dačo uvariť. Snáď si časom našla lepšiu robotu...
NAJHORŠIA TÚRA
V roku 2014 sme boli ešte mladí a naivní - verili sme napríklad tomu, že všetky chodníky zakreslené v turistických mapách Geolandu (miestna spoločnosť, ktorá sprehľadnila a vydala sovietske "štábovky") aj skutočne existujú. Takže keď sme sa vyštverali do sedla oddeľujúce Khevsureti od údolia Arkhoti, rozhodli sme sa zaimprovizovať. Zostup priamo do dediny Roška vyzeral nudne, namiesto toho sa nám núkala iná, scénickejšia varianta. Ak prejdeme po hlavnom hrebeni ďalej na východ, napojíme sa na chodníček, ktorý nás dovedie do doliny - nielenže je to omnoho krajšia túra, no ešte je to aj skratka! Za pár hodín budeme dole na hlavnej ceste.
Naše očakávania boli naplnené iba čiastočne. Trasa bola vskutku scénická a rozhodne nie nudná. No o pár hodín neskôr, keď sme sa štverali 30-stupňovým svahom a po krk v burine by sme dali hocičo, keby sme sa vedeli vrátiť na starý, nudný chodník do Rošky. Na to už ale bolo príliš neskoro - slnko už zapadalo a nakoniec sme boli radi že sme našli malý kúsok rovnej zeme na bivak. Ršte sme boli radi že sme na druhý deň stihli lietadlo.
Čestná zmienka
Keď sme sa roku 2018 stažili vyštverať k jazerám Tobavarčkili. Predpoveď počasia síce bola taká všelijaká, no povedali sme si, že to riskneme, predpovede na 3-4 dni dopredu, a navyše v horách, sa často mýlia. A mali sme pravdu - skutočnosť bola omnoho horšia, celé západné Gruzínsko postihli silné prívalové dažde.
Dvakrát nás zlialo a keď sme konečne na tretí deň dorazili k rieke, zistili sme, že je rozvodnená a na druhú stranu sa nedostaneme. Takže sme sa museli zasa otočiť (a cestou nás zasa zlialo). Pozitívom bolo aspoň to, že sme zavolali 112 pre párik Izraelcov, ktorí na tom boli horšie - uviazli na opačnom brehu, medzi dvoma rozvodnenými potokmi.
NAJHORŠÍ ZÁŽITOK CELKOVO
Aj o tomto som už písal podrobnejšie. Prihodilo sa nám to hneď počas mojej prvej návštevy, deň po prílete - takže možno povedať, že odvtedy je to tam už len lepšie. Stalo sa to v Tušeti, kde sme si chceli prejsť trek z Omala do Šatili a veľmi rýchlo dostlai niekoľko cenných lekcií.
#1 Výlet na koňoch je super nápad, ale len v prípade, že má vaša skupina aspoň nejaké skúsenosti s jazdením.
#2 Pri jazde na koni držíme opraty, nie foťák (hlavne pokiaľ neplatí podmienka z bodu číslo 1)
#3 A, čo je najdôležitejšie, nie je dobrý ísť jazdiť v ťažkých turistických botách s hrubou, členitou podrážkou typu Vibram. Pretože ak sa z toho koňa zrúbete (viď bod č. 2), môže sa veľmi ľahko zaseknúť v strmeni a potom už ide o život.
Tak to by bolo. Dúfam, že žiadny z týchto zážitkov vás neodradí od návštevy, kvôli tomu som tento článok nepísal. Pre istotu ale pridám aspoň jeden pozitívny zážitok
NAJLEPŠIA PÁRTY (Sector 26, Batumi)
Toto sa zbehlo celkom nenápadne. V auguste 2015 sme zisli z hôr do Khaishi a plánovali pokračovať do Svaneti, no plány nám skrížila blokáda cesty - miestni protestovali, proti stavbe priehrady Khudoni a chaoticky prebiehajúcim zápisom pozemkov v tradičnom vlastníctve do oficiálnych katastrov. Stvrdli sme tam na celé popoludnie, no dali sa aspoň do reči s jedným Gruzíncom (predstavil sa nám ako Džony), ktorý cestoval na sever za rodinou. A keď sme sa večer lúčili, spomenul, že vlastní klub na pláži v Batumi a ak do mesta dakedy zavítame, máme mu určite zavolať.
Batumi sme v pláne nemali, no počasie v Svaneti bolo nanič a tak sme tam predsa len skončili. Tak sme mu zavolali - celkom sa potešil a navrhol nám, aby sme sa stretli o siedmej pred klubom Sektor 26.
Až keď sme došli na miesto, zistili sme, že je to jeden z najväčších klubov na promenáde. Pred bránou už bola riadna tlačenica, ten deň tam mali dákeho zahraničného DJa. Potom sa zjavil Džony, kývol na ochrankárov a zrazu sme boli vnútri, pri VIP stole plnom ovocia a vína, ako v nejakom filme.
Bolo nám síce trocha blbé že sme nemali poriadne čo na seba, len outdoorové veci, ale nakoniec to vypálilo parádne - celú noc sme tancovali, kecali a pili. Klub je špeciálny tým, že uprostred parketu je veľký bazén. Čo má aj svoje výhody, ale aj nevýhody. Teplo, tlačenica, kopa spotených a pripitých ľudí... dialo sa, čo sa diať muselo, z času na čas sa niekto s hurónskym krikom vrhol do vody. A bola veľká sranda sledovať, ako niektorí instantne vytriezveli, keď si spomenuli, že majú vo vačku mobil a začali sa s ešte hurónskejším krikom hrabať von. Domov sme išli až za svetla, to sa nám v Gruzínsku odvtedy nestalo.
Tak, a je to. Ešte by sa našlo pár sklamaní a nepríjemných situácii, no tam už nie je veľmi o čom písať? Vy ako? Prihodilo sa vám na Kaukaze niečo podobné? :)
